feverdreams: (lights)
   

Asi pred štvrťhodinou by som sa najradšej zahrabala. Potom som si pustila Punk Goes Pop 4 a teraz sa usmievam, lebo You Belong With Me od Taylor Swift v screamo verzii mi príde náramne zábavné a časť "I'm Winnie The Pooooohhh' v pesničke Fuck You poslala na pár minút všetky moje hlúpe myšlienky niekam veľmi ďaleko. 

Nepochybne sa však vrátia a potom s nimi budem musieť bojovať sama. A mne to tak veľmi nejde. Za ten čas, čo som tu nebola som zistila strašne veľa vecí, ale z tých podstatnejších je to minimálne fakt, že dnes sa už nemôžete na nikoho spoľahnúť (okrem svojej skromnej osoby samozrejme) a že priatelia neexistujú. Ani najlepší a pravdepodobne ani takí priemerní. 
Keď oni sa všetci naokolo vedia tak neskutočne pretvarovať. Minule som šla z hokeja s kamoškou (paradoxne symbolické oslovenie), keď na ňu spoza budovy vybehla hŕstka nejakých ľudí z ktorej sa potom odčlenili dve dievčatá. Vyobjímali sa, vystískali a takmer pomliaždili jedna druhej rebrá. Skonštatovali ako dlho sa nevideli, čo dostali na Vianoce a kedy prídu jedna druhej spraviť gélové nechtíky. Jednoducho idylka. Len čo sa rozlúčili a ocitli sa od seba vo vzdialenosti 5 metrov kamoška skonštatovala: "Pi*e." Opýtala som sa, či žartuje, lebo ich správanie mi prišlo nezlúčiteľné s pochybnosťami o nenávisti medzi nimi a ona sa otočila tvárou ku mne, usmiala sa a povedala: "Treba udržiavať kontakty..." 
Pravidlo č. 1: Dnes sa musíte tváriť, že všetkých milujete, že nemáte s nikým problém, že vám nič na nikom nevadí, len aby vás aj oni mali (tak naoko) radi. Že ich ale aj tak kdesi vo vnútri budete neznášať? No a? 

Ďalší významný fakt, ktorý som odhalila už dávnejšie, ale platí neustále je, že jediný, na koho sa môžete spoliehať ste vy samy. V jeden deň zápasíte o niečo, pre vás dôležité, s vám blízkou osobou a prehráte. Ste taká dobrá duša, že sa zmierite s pocitom prehry a doprajete víťazstvo a následky z neho odvodené blízkej osobe. Časom zabudnete na to, čo sa stalo kedysi a uvedomíte si, že ste sa vlastne zbavili akejsi zodpovednosti, ktorá by vám z výhry plynula. A potom po mesiaci sa ukáže, že nedávny výherca sa zo svojej zodpovednosti, ktorá mu bola pridelená, chce vyvliecť o päť minút dvanásť a všetko teda hodí na vás, lebo predsa aj vy ste boli kedysi osobou, čo chcela zvíťaziť. A vy? Vy sa teraz postavte na hlavu, roztrhajte sa na franforce a zachráňte situáciu rovnako bravúrne ako by Superman zachránil NY pred atómovkou. 
Pravidlo č. 2: Neverte ľuďom, nespoliehajte sa nich a nič nepodceňujte. =)

Ďalej som zistila, že nie som šťastná, ale bola by zo mňa úžasná herečka (nebyť mojich problémov so seba-prezentáciou na verejnosti/. Kedysi som sa dokázala aspoň utešiť myšlienkou: veď zachvíľu bude piatok, víkend, čochvíľa sú prázdniny, už len niekoľko desiatok dní a budú letné prázdniny, ale teraz to už nefunguje. Nevravím, že som deprimovaná, nič nezvládam a kadejaké iné psychologické drísty, len by som najradšej celý deň preležala v posteli. Verím, že za to môže fakt len počasie! Posledný týždeň som si bola istá, že zmrznem už len cestou z izby na wc-ko a nieto sa ešte trepať vonku. Fúú, pochybujem že raz prestane mrznúť a namiesto svojej teórie o konci sveta chcem zaviesť teóriu, že jedného dňa sa všetci premeníme na tučniaky a budeme čakať na zaľadnenie zemského povrchu. 

PS: Konečne som sa naučila nehovoriť ľuďom o svojich pocitoch a nerozoberať s nikým svoje myšlienky. Celý tento "mechanizmus" je založený na zadržiavaní toho všetkého kdesi vo vnútri a potom? Potom príde moment, keď vybuchnete ako nejaká sopka a doseriete všetko, čo sa len dá =)
Aurevoir
S láskou (wtf?) ja
 
feverdreams: (pic#1801074)
'That’s why I write, because life never works except in retrospect. You can’t control life, at least you can control your version.'


Dnes nemám pripravený zmysluplný článok plný postrehov zo svojho strhujúceho života. Dúfam, že som vás aspoň trochu potešila. Prišla som len...neviem prečo som sem dnes prišla. Každopádne, všetko sa vyvíja trochu lepším smerom... Za posledné dva týždne bol dnes konečne deň, keď som mala znova o čosi lepšiu náladu. Možno som už tak unavená z toho ľutovania sa, blbých dní, zlých nálad, plaču a všetkého, čo sa deje naokolo, že jediné čo zvládam je brať všetko tak, ako príde. A dokonca som zhromaždila zopár pozitívnych myšlienok a nasmerovala ich na piatok, ktorého sa už neviem dočkať.  Znova večer nestrávim doma, čo ma neskutočne teší. Nie, nechystám sa na žiadnu "ožran párty" :D Vidím to skôr na poobedňajšie kávičkovanie a neskôr hokej. Uvidíme, čo z toho naozaj vyjde. Mimochodom...neviem prečo, ale mám zvláštny pocit...akoby som niečo stratila...či tak nejak. Sama to neviem definovať. No to je jedno.
Musím sa ísť učiť, keďže mám toho celkom dosť. Stále je trochu ťažké uveriť, že polrok je už za nami! A ten druhý beží vždy tak závratnou rýchlosťou, že sa ani nestihnem spamätať a príde týždeň plný písomiek, keď nebude deň, ktorý by som nezaplnila nadávkami na tento hlúpy systém, potom milión exkurzií, výletov a zrazu nám povedia: "Oddýchnite si poriadne, lebo budúci rok vás čaká maturita." Jupíííí :) Nebudem si sľubovať, že letné prázdniny si užijem, lebo pravdepodobne budem celé dni ležať v posteli, žrať a večer si pôjdem zabehať. Pochybujem, že niekto bude, rovnako ako ja, kysnúť dva mesiace doma a svoj voľný čas si rozdelí tak, aby časť z neho venoval aj mne. Nuž...asi to zostane znova len na mne a keď sa nezariadim podľa svojho, budem sa môcť strčiť. ;) Toto vôbec nie je pesimistický článok...iba nie je ani veľmi pozitívny a neplní žiadnu funkciu, keďže netuším čo som vám ním chcela povedať. 
Inak...neustále počúvam toto↓ a mám pocit, že som sa s tou pesničkou akosi stotožnila:
 
feverdreams: (above)
  "We are all a little weird and life’s a little weird, and when we find someone whose weirdness is compatible with ours, we join up with them and fall in mutual weirdness and call it love."


UPOZORNENIE
: Ak nie ste nadšení čitatelia žvástov, teda psychologických úvah, radšej sa dajte na útek a bežte kade ľahšie. ;)

Chýba mi písanie. Hodiny strávené mlátením do klávesnice za účelom stvorenia niečoho, čo by dávalo zmysel a na chvíľu ma odpútalo od prítomnosti. Hlásky, slová a vety, ktoré spôsobili, že som v priebehu minúty mohla prechádzať preplneným parížskym metrom, raziť si cestu pomedzi ľudí na Times Square alebo práve vystupovať z lietadla na frekventovanom londýnskom letisku Heathrow. Všetky moje myšlienky upísané svojmu osudu stráviť zvyšok svojej existencie vo worde ma utvrdzovali v snoch a predstavách o budúcnosti vystavanej tak dôkladne ako samotná 'la dame de fer'. 

Skutočnosť, že si neviem zorganizovať čas spôsobila, že som sa, hoci nedobrovoľne, vzdala písania a pravdepodobne aj iných činností, ktoré ma robili šťastnou a vymenila ich za nepotrebné a nikomuničnedávajúce vysedávanie za facebook-om. Monotónnosť všetkých dní ma nakoniec utvrdila v tom, že nech sa začnem venovať čomukoľvek, po chvíli ma to omrzí a ak pripočítame lenivosť, výsledok nebude iný, ako zopár pesimistických článkov, využitie šialene rýchlo ubiehajúcich hodín laxne vyhodené do vzduchu a myseľ zaplnená ničím a všetkým súčasne. 

Môžem si spraviť diár fungujúci na podobnej báze ako školský rozvrh, ale neviem ako veľmi by sa mi páčila predstava, že niečo robím preto, lebo mi tak káže denník. Ako organizátorka by som asi veľmi neuspela, hoci som ešte nikdy nemala poriadnu príležitosť niečo usporiadať. Každopádne, než niečo odsúdim, bolo by fajn zistiť aké to skutočne je. Možno to bude fungovať a možno nie, ale ak už si na niečo zvyknete, je ťažké upustiť od toho. Preto neviem, či zvládnem dni bez točenia kolieska na myši za účelom prezerania si nezmyselnej úvodnej nástenky na facebooku, pričom z úst vypustím tisíc nadávok na to, aká je ona škaredá, aká je to kur*a, že oni sa k sebe nehodia, že nechápem, prečo si dáva na wall svoje obrázky z výtvarnej a hrabe sa na vysokú s podobným zameraním, keď zamaľovať výkres týmto spôsobom by zvládlo aj desaťročné decko. Nechápem, že ma dokážu vytočiť ľudia, čo si o sebe myslia, že sú prinajmenšom vládcovia vesmíru, že mi vadí aj fotka úžasného svetra na nástenke niekoho, kto sa do neho ledva zmestí, alebo si ho vôbec nezaslúži a bože, možno som len strašne strašne žiarlivá a závistlivá. Každopádne, takto márnim hodiny. Toto je spôsob, pre ktorý som sa rozhodla a ktorý mi vyhovuje až do momentu, kým si neuvedomím, že takto viem fungovať len určitý čas. 

Táto úvaha je asi tak zaujímavá a záživná ako Švantnerov opis tmy na tri strany, takže radšej prestávam.

Včera som po celej večnosti bola v kaviarni, napchávala sa zmrzlinou, usmievala sa a robila to, čo vždy...zaoberala sa problémami iných, aby som sa nemusela trápiť svojimi. Fungovalo to. Neviem aké osožné to pre mňa bolo, keďže sa dnes necítim o nič lepšie ako predtým, ale možno sa výsledky dostavia až po opätovnom opakovaní. Práve som si naordinovala podobnú činnosť častejšie i keď úprimne si neviem predstaviť, že by ma vyliečila ako antibiotiká.
Okrem toho som prišla na to, že pravidelné jedenie nie je nič pre mňa. Už druhý deň mi je zle, ale paralen a káva sú úžasní lekári. Škoda že nie na všetko. 

Niekedy, keď som si povedala "som šťastná", tak som oklamala samú seba a fungovala spokojne aj týždeň. Teraz ale táto metóda zlyháva. Každopádne potrebujem niečo, niekoho, kto by mi pomohol zaplniť voľný čas cez víkendy...ale počet ľudí v mojom okolí sa stále zmenšuje a pravdepodobne začína mať väčšina pocit, že nie som úplne normálna, alebo ma jednoducho odsúdili. (Možno aj J.) 
Takže som na to zostala sama a musím sa nejak zamestnať. Akokoľvek, len aby to bolo mimo domova! Uvidíme, čo moja geniálna hlávka vymyslí. Aj tak sa ešte nevzdávam. To by som prišla o možnosť stráviť celý deň v parížskom metre, butikoch, Flunchoch a na Champs Elysées a to len tak nedovolím♥.

PS: Je normálne, že ma rozveselila predstava mňa v Paríži? Buď mi to prišlo neskonale úžasné, alebo komické...možno oboje. 
 




feverdreams: (skinny)
Vraví sa, že ľudia, ktorí neanalyzujú každé svoje rozhodnutie, nepremýšľajú tak intenzívne nad každou blbosťou, ktorá sa im denne prihodí a nie sú obsedantní pedanti sa majú lepšie. 
A čo my? Čo ľudia, ktorí výber vecí, od filmu, ktorý si chcú večer pozrieť, cez kaviareň v ktorej chcú stráviť popoludnie až po vysokú školu na ktorej budú študovať, rozoberajú vo svojej hlave tak detailne, že sa z nej stáva miesto, ktoré je myšlienkami preplnené asi tak veľmi, ako najväčšia metropola Ameriky turistami, ba ešte o čosi viac. Patrím k ľuďom, ktorí vlastnia všetky hore uvedené vlastnosti a k tomu je moja myseľ tak naprataná, že čakám na moment, kedy začne štrajkovať, aby dala najavo, že toto nie je správna cesta.

Minule som prvýkrát reálne uvažovala nad nejakou hlbšou myšlienkou, k čomu ma pravdepodobne priviedla vedomosť, že filozofia nie je len o hlúpej teórii, ktorú sa musíme naučiť a na písomke zbúchať do súvislého textu na jednu A4. Neverím v Boha. Neverím, že kedysi existoval niekto, kto mal zázračné schopnosti a menil vodu na víno. Radšej ako veriť nezmyselným príbehom si prečítam Ezopovu bájku a vezmem si z nej ponaučenie. Každopádne všetci musia v niečo veriť. Nemôžem odsudzovať ľudí, čo veria v nadpozemské (ne)existencie, pretože každý má právo uznávať čo sám chce. Ja verím v osud. Nestelesňujem ho. Nedávam mu žiadnu podobu. Neviem, ako by som ho opísala a neviem ani vysvetliť, ako si ho predstavujem. Jednoducho mám len pocit, že celé fungovanie, naše bytie a možno len moje je ako šach. Na jednej strane sedím ja, oproti mne osud a celá hra nesie názov život. Ak spravím ťah a bude správny, osud spraví ďalší, ale nebude lepší ako môj. Vyhrám. Ak rozohrám šach zlou figúrkou, osud pohne tou svojou tak, aby ma prinútil premýšľať nad ďalším ťahom. Budem uvažovať nad dvoma cestami, no vyberiem si zle a prehrám. Jedna hra sa skončí, no my začneme ďalšiu, pričom na priebeh hry bude dozerať čas. V ďalšom kole osud bude ťahať tak, aby som znova stála pred rovnakým problémom ako v predošlej hre. Znova sa budem musieť zamyslieť, pričom mi mysľou prebehne už známa situácia. Môžem z nej teda ťažiť. Môžem si vziať ponaučenie. Ak tak spravím, vyhrám, ak nie, v treťom kole už nebudem mať príležitosť všetko napraviť a osud ma bude naďalej porážať. 

Nedávno som sa ocitla pred problémom, ktorému som už musela raz čeliť. Mohla som spraviť rovnakú chybu, ako rok predtým, alebo sa poďakovať a ísť ďalej. A hoci som jednou nohou už znova bola v rieke, do ktorej sa druhýkrát nevstupuje, stihla som sa spamätať skôr, ako som na svoje plecia začala zberať ďalšie problémy, ktoré by som obdržala spolu so svojím rozhodnutím. Za odmenu som od osudu dostala pár skvelých dní. 

Avšak dnes som niekde, kde som byť nechcela! Snáď prvý raz bojujem len sama so sebou a nie je v tom zaangažovaných milión iných ľudí. Nikto nevie o tom, čo sa mi denne preháňa mysľou, nikto nevie prečo mám denne aspoň stokrát chuť rozrevať sa a nikto nevie prečo mám toľko obáv. 

Prestala som fajčiť a začala som nejesť. Najprv som vynechávala len obedy, neskôr som začala vyhadzovať večere a potom prišli dva dni, keď som vyhodila raňajky, nešla na obed a večeru jednoducho vynechala. V tretí deň večer som však bola schopná zjesť všetko, čo sme doma mali. A nielenže som bola schopná. Ja som tak aj urobila. Od toho dňa som "diétovala" celé dni a večer sa napchala sladkým. Včera a dnes mi bolo zle. Som unavená a mám nespočetne veľa modrín nevediac odkiaľ. Musím prestať! 

Musím znova začať plánovať. Urobiť si jedálniček, alebo čo a prinútiť sa jesť pravidelne a cvičiť. Lebo inak by som asi ďaleko nezašla. Už teraz nevládzem. =/ 

Práve mi na um prišla myšlienka nezverejniť tento článok, lebo aj tak ma nikto nepochopí. Potrebujem J! Lebo on by povedal niečo múdre, čo by... Ibaže pravdou je, že jediné o čom stále dookola rozprávam som ja a potom o ostatných neviem absolútne nič.. Mrzí ma, že som egocentrická a hnusná a namyslená a zahľadená do seba a pokojne mi "diagnostikujte" ešte ďalších tisíc zlých vlastností, lebo ja viem, že ich mám...
feverdreams: (skinny<3)
 

A tak som sa trošku vzchopila a možno spamätala, ale stále nežijem pre prítomnosť. Príde mi to nezmyselné, hlavne v prípade, ak je vaša prítomnosť absolútne nezaujímavá, nudná, nepekná a odrádza vás robiť čokoľvek, čo máte radi a čo vás robí šťastnými. 
Tentoraz som si nedala žiadny záväzok, ani som nespísala zoznam vecí, ktoré musím urobiť, aby som si bola istá, že všetko do bodky splním. Robím, čo sa mi chce a nepremýšľam, čo si o tom budú myslieť iní. Teda...nepremýšľam nad tým tak intenzívne ako kedysi a to spôsobilo, že som sa dnes prinútila komunikovať s ostatnými ľuďmi a čo je oveľa väčším úspechom, že som sa rozprávala so svojím angličtinárom. Ten to ocenil tak silno, že mi frázu: "I really appreciate it." zopakoval asi trikrát, na čo som mu odpovedala, že som sa veľmi snažila (len čo je pravda). Treba uznať, že som sa pri tom celkom bavila, hoci rozprávanie v angličtine mi ide ťažšie ako písanie. A bavili sa aj ostatní, vrátane učiteľa, ktorý si neodpustil uštipačné poznámky, keď som si slovo health pomýlila s wealth. Nuž, aj také sa stáva a mne obzvlášť často. (Nedávno na francúzštine si rolu vymenili entendre - počuť a attendre - čakať.) Nakoniec som však z hodiny odišla úplne spokojná a bez výčitiek, že som niečo zosmolila. (Výčitky, že som niečo pohnojila sú u mňa na mieste aj vtedy, keď som všetko spravila ako bolo treba!) 

Okrem iného som dnes zostala potešená z viacerých vecí a myslím, že som už dávno nemala deň podobný tomuto. Na francúzštine mi nová gramatika išla absolútne od ruky, akoby som sa ju naučila už kedysi dávno a teraz sa len rozpamätávala, nehovoriac o tom, že francúzštinárka priniesla skvelú správu a už sa nemusím nervovo zrútiť z myšlienky, že som si sľúbila B1 certifikát a nebudem ho môcť o mesiac urobiť, lebo už sa nestihnem pripraviť. Chcela som tým povedať, že Francúzi sa spamätali a pripravili na tento rok dva termíny konania delfu, čiže ten letný bude môj! =D Takže stále v sebe môžem nosiť nádej, že zmaturujem z dvoch jazykov. 

Mamka intenzívne myslí na moju budúcnosť a fáma, že život je po strednej oveľa zaujímavejší, hlavne vtedy ak roky na strednej ste prežívali len "bodaj by bolo" je očividne pravdivá. Vyzerá to tak, že maturitný ročník strávim cestovaním do iného mesta, aby som sa mohla pripravovať priebežne na prijímačky na VŠ, pričom sa budem musieť stíhať učiť na maturitu a robiť si vodičák. Úprimne, už sa neviem dočkať, kedy skončí tento mizerný školský rok. Vôbec ma netrápi, že toho bude veľa. Mám rada výzvy, chaos a akčné dni. Jednoznačne radšej ako hodiny strávené nič nerobením. :)

PS: Milujem nakupovanie cez internet! (Tie ceny♥ :D)
PPS: Už druhý deň odolávam jedlu a čokoláde a je mi skvelo.
feverdreams: (smoke)
Ľudia sa radi delia s inými o svoje zážitky. Hlavne ak nimi zachytávajú nejakú úžasnú príhodu, na ktorú budú spomínať ešte dlhé roky, poprípade im zažitá skúsenosť nevyfučí z hlavy ani vtedy, keď budú hrať karty so svojimi "roommates" v domove dôchodcov. Každopádne sa nájdu aj o čosi menej príjemnejšie zážitky, ktoré sú určené na rozpovedanie, napríklad, ľuďom, od ktorých očakávate, že si z príbehu vezmú ponaučenie a pri podobnej situácii sa vyvarujú chýb o ktorých vás nikto vopred neinformoval. Ako aj, že? Každého život má individuálny priebeh. Teda v prípade, že naozaj žijete a nie prežívate zo dňa na deň. 

Ja prežívam z pondelka na utorok, z utorka na stredu a tak ďalej a potom mi je ľúto, že márnim svoj život. Nevravím, že učenie je strata času, lebo viem, že jedného dňa všetko zúžitkujem a budem najšťastnejší človek na planéte (dúfam), ale tie všetky prázdniny, to nespočetné množstvo dní odžitých pri pc, televízore a v posteli hádžuc modrú loptičku do steny čakajúc, kedy sa vráti späť boli len preflákanými príležitosťami. A keď si raz za uhorský rok vždy uvedomím túto skutočnosť, rozhodnem sa radikálne konať. 

A zrazu zisťujem, že sa ukrývam niekde za kríkmi s pol litrovkou v ruke, smejem sa  samej sebe, že vlastné nohy ma už nevedia udržať, oči vnímajú už len rozmazané svetlá a kričím, aby ma nepúšťal - teraz, potom, navždy, ktovie? Prázdny žalúdok bojuje s niečím, čo mu nie je veľmi blízke, mozog je pobúrený z mojej hlúposti a srdce očakáva, že aspoň v opilosti príde niekto, objíme ma a povie, že už môžem byť šťastná. Presne toto je ten dôvod prečo to robím. Prečo v jednej sekunde sedím za PC a v druhej behám najväčším blatom ale s úsmevom na tvári a pocitom chvíľkového šťastia, ktoré v tomto prípade pominulo o tretej ráno, keď som zistila, že môj žalúdok sa tvári že je na loďke a plaví sa Atlantikom. Do šiestej ráno som ležiac pod paplónom a troma dekami, trasúc sa od zimy a liečiac si tak svoj boľavý žalúdoček, vyspevovala so sestrou všetky pesničky, ktoré som mala v mobile v nádeji, že sa zo mňa vyparia všetky známky opilosti. O šiestej som sa snažila poraziť okrem brucha aj hlavu v ktorej trešťalo ako v tuneli, ktorým sa práve prehnal vlak. 
O deviatej som dúfala, že vôňa raňajok nevyleje celý oceán, ak chápete čo tým chcem povedať a potom už šlo všetko dolu vodou. Dozvedela som sa kde som bola, čo som robila, čo som povedala, nasľubovala, komu som sa zase pokúsila ublížiť, komu som dala nádej a kto sa chopil šance. Ako som sa dostala domov bolo v tej chvíli zanedbateľné, hoci žiť v tak strašnej nevedomosti nie je veľmi ohľaduplné voči mojej osobe. Irónia.

A práve dúfam, že niekto prinesie príručku, povie mi, ktoré moje rozhodnutie bude správne a ktoré nie a prečo. Ibaže nikto nechodí, ja som zmätená a najradšej by som všetko vymazala...a vlastne nie. Malo to tak byť. Môj alkoholický piatok splnil účel. Bola som šťastná...chvíľu. A teraz mám viac problémov než predtým a môžem sa tešiť zo života. To je to, čo som chcela, nie? =) 

PS: Už viem ako by sa asi cítili ľudia, keby im ktosi vygumoval mozog ako vo filme Muži v čiernom. ;)
PPS: Vysvetlite mi, prečo keď nie som triezva všetkých milujem!?

 

 

feverdreams: (camera)
 Ak by som nasadila svoj obvyklý negatívny prístup, nespísala by som si žiadny zoznam filmov, ktoré by som si chcela pozrieť, pretože by som pravdepodobne tušila, že nastane jedna z piatich situácií, prečo sa k nim nedostanem: 
  1. nebudem mať čas stiahnuť si ich
  2. nebudem mať čas pozrieť si ich (ak by som sa samozrejme predsa len prehrýzla cez bod 1)
  3. nenájdem na uloz.to ani polovicu filmov, ktoré som si vybrala
  4. nenájdem titulky, resp. nájdem, ale časovanie bude tak mizerné, že sa na to vykašlem
  5. nebude doma nič slané a šanca, že vydržím pri filme sa zníži na nulu, poprípade alternatívny bod: omrzí ma pozeranie filmov so sestrou 
 
Môj nie veľmi optimistický prístup som sa ale rozhodla na nejaký čas odložiť v nádeji, že mi nebude chýbať natoľko, aby som ho znova bola nútená vytiahnuť zo svojho imaginárneho šuplíka! =) A preto som predsa len včera večer dala dokopy "zopár" filmov, ktoré si chcem pozrieť tento rok. Snáď by som tak možno mohla stihnúť urobiť do začiatku budúceho školského roka, hoci nie som jeden z tých filmových maniakov, ktorí vedia stráviť pozeraním na monitor/TV hodiny. ;)

  • The proposal
  • The art of getting by
  • That's what I am
  • I don't know how she does it
  • Green With Envy
  • Prom
  • The time travelers wife
  • Love happens
  • Love and other drugs
  • Change of plans
  • According to Greta
  • The Yellow Handkerchief
  • Welcome to the Rileys
  • Love at first hiccup
  • LOL (Laughing out loud)
  • 500 Days of Summer
  • You again
  • Abduction
  • What‘s your number
  • Love, wedding, marriage
  • Something borrowed
  • It's kind of a funny story
  • The Change Up
  • 30 minutes or less
  • Adventureland
  • When In Rome
  • Monte Carlo
  • Crimes of Fashion
  • One Day
  • Life as we know it
  • Just Go With It
  • My girlfriend's boyfriend
feverdreams: (photos)
  Dreams.  We got enough that we can fill the tank

Spala som 12 hodín! Polovicu dňa som premárnila spánkom a nebyť mamy, bohvie kedy by som sa zobudila. Človek by bol očakával, že po tak dlhom oddychu vstúpim do zvyšku dňa s úžasnou náladou, celý deň sa budem usmievať a na um mi nezíde ani jediná negatívna myšlienka. Opak bol však pravdou. Najradšej by som všetkých niekam poslala, zavrela sa do izby a počúvala hudbu s vedomím, že ma nikto dlhé hodiny nevyruší. Len ja a to, čo ma vždy dokáže upokojiť a rozveseliť. Svoj plán som ale do detailov uskutočniť nemohla. Ako aj, keď mamu a sestru som z domu predsa vyštvať nemohla? A tak som sa predsa len zavrela do izby, zapla si telku, aj keď som ju poriadne ani nesledovala, do uší som si dala sluchátka od iPodu a vytiahla obrovský biely papier. Maľovala som čo mi napadlo a používala len veselé farby, hoci moja nálada dnes práve najsvetlejší odtieň neniesla. Na prázdne miesta som vpisovala slová pesničiek svojich obľúbených skupín. Po troch hodinách som nemala zapísanú ani polovicu kresliacej plochy. Bola som zmätená, keď som si uvedomila, aký dlhý čas som maľovaním strávila a pritom, keby som niekomu svoj výtvor ukázala so slovami: "Toto som robila viac ako tri hodiny." nepochybne by sa mi vysmial do očí. Papier som stočila a uložila na policu v presvedčení, že sa k nemu vrátim znova, keď už nebudem mať náladu na nič iné. A teraz som tu, stále počúvam hudbu a snažím sa napísať zmysluplný článok. Mamka je na nervy, lebo jej len striedmo odpovedám na jej otázky, pričom jednu z nich vždy odignorujem: "Čo budeš jesť?" Dnes sa mi jednoducho nechce robiť nič. Ignorujem nielen ju, sestru, ale aj svoj neustále vyzváňajúci mobil (hra "poďme si prezváňať" ma dnes zjavne nebaví) a správy. I keď, úprimne, na jednu správu som predsa len musela odpovedať. Potom som však zavrela facebook a tak trochu predpokladala, že sa tam dnes už neukážem. Nemám ani otvorených milión kariet. Jediné stránky, ktoré sú otvorené sú youtube a dreamwidth. =) Dnes trávim deň očividne len so sebou a svojimi myšlienkami. Prudko výnimočne zvláštny deň. =D Aj napriek tomu mám myslím o čosi lepšiu náladu. A zaobišla som sa bez ľutovania a podobných somarín presne, ako som si zaumienila na silvestra. Fúú. Teraz by som možno mala ísť plniť ďalšie svoje predsavzatia...

PS: Dnes som na fcb videla profil (a nechcem byť zlá, len úprimná) nie veľmi pekného dievčaťa. Na vlasoch mala snáď všetky farby dúhy a keby sa postavila na váhu, ukázala by číslo mojej hmotnosti a polovice z nej k tomu. ( Áno, táto informácia je celkom zbytočná, keďže nemáte šajnu, koľko asi vážim a úprimne ani ja už nie. xD) Pod jednou profilovou fotkou však mala komentár od strašne pekného chlapca a súdiac podľa obsahu, asi s ním v tom čase chodila. Ak niekto ako ona dokázala nájsť niekoho ako on, tak potom je jasné, že nejde o výzor, ale o čosi iné. Takže ja to niečo buď nemám, alebo ma nikto skvelý ešte nenašiel. ;) (J. by možno dodal, že to preto lebo som super xD)

feverdreams: (new york)
Can we pretend that airplanes in the night skies are like shooting stars? I could really use a wish right now. 

Tak trochu som bola presvedčená, že môj silvester bude totálnym fiaskom. Absolútne najväčším, aké som si len mohla predstaviť. V kútiku duše som však dúfala, že so sestrou vymyslíme niečo úžasné a budeme sa smiať až nás bude hrdlo bolieť. Nič podobné však neprišlo. Sedela som za počítačom, márnila svoj čas "fejsbukovaním" a vyčítala si, že sestra urazene leží v kresle a tvári sa, akoby jej včely uleteli. Možno len potichu obviňovala celý svet za to, že dnešok je tak otrasne obyčajný deň, hoci je posledný v starom roku. Možno len dúfala, že sa zrazu stane zázrak, ja sa odtrhnem od monitoru a budem sa jej venovať a možno sama nevedela, čo ju sužuje, len jednoducho pociťovala potrebu uzavrieť sa nachvíľu do svojej bubliny. 

Ja som nepociťovala nič okrem hnevu. Chcela som osláviť, že všetko zlé, nevydarené, škaredé je už preč a mám šancu začať od začiatku. Šancu vybudovať základy niečoho nového v nádeji, že nič a nikto mi na ne už nesiahne a nepremení moje celoživotné dielo na kusy ničoho, prach, obyčajnú trosku. Nebola som však pozvaná na žiadnu silvestrovskú, či novoročnú párty... Načo sa ľutovať? Nikto, kto mi stojí za viac ako jednu myšlienku denne nič podobné neorganizoval a k ostatným som sa nehrabala. I keď potencionálne by sa našiel minimálne jeden človek, ktorý by ma ochotne prichýlil vo svojom byte, v ten večer asi plnom opitých a zhúlených ľudí, čo neviem, či by bolo najšťastnejšie riešenie, a ja som tak nemusela doma pátrať po fľaši, ktorá by zahnala neopodstatnený smútok, hnev, ľútosť, ktovie aké pocity ma zaliali potom?
Po chvíli som sa rozhodla otvoriť fľašu, ktorá nebola určená na dnešný večer a už vôbec nie pre mňa. Možno dvadsaťročná vodka utrpela ujmu na svojom objeme a potom s trasúcimi sa rukami, ako obyčajne po alkohole, som sa pokúšala zalepiť vrchnák k fľaši tak, aby nebolo poznať, že som sa hrala na vlamača. Pravdepodobne som zažehnala katastrofu najvyššieho kalibru, kedy by som hypoteticky mohla byť odhalená najvyššími - rodičmi, prirodzene. Čakala som, kedy sa dostavia výčitky, ako následok môjho prečinu, no márne. Jediné, čo ma prepadlo po určitej chvíli bol neopodstatnený smiech, ktorý som sa snažila udržiavať plechovkou citrónového Radlera. Po tvrdom alkohole mi vždy pivo chutí inak, než obyčajne - lepšie. Podarilo sa. Bola som šťastná. Chvíľu. 

Potom som sa zahĺbila do rozhovoru do skype s J. o tom, kam na vysokú školu, prečo nie KE ale BA, koľko rokov študovať, aký titul bude najúžasnejší pred naším menom, až sme sa dostali k letenkám do New Yorku. Uvažovali sme nad tým, ako by nás vyšli najlacnejšie, kde nastúpiť, prestúpiť a o koľkej by sme sa ocitli na letisku v NY. Debata pokračovala vlastným autom, ktorým by sme mohli ísť do Francúzska, za predpokladu, že by sme nehavarovali a vedeli ceknúť aspoň čo to v jazyku príslušnej krajiny. A konverzácia skončila prvým oficiálnym článkom na tomto blogu. 
Nálada sa mi zlepšila o 360 stupňov a potom som sa spontánne rozhodla vziať sestru na námestie, aby prvýkrát vo svojom živote videla ohňostroj "naživo", nie len povrchne z balkóna nášho bytu. Postávali sme na námestí obklopený kopou ľudí a zatiaľ čo sestra sa v duchu určite modlila, aby ju nezasiahla petarda, ja som sa snažila vyhnúť ľuďom skúšajúcím prejsť cezo mňa ako cez nástupište 9 3/4. Márne. Boli neoblomní.

Keď som prestala sledovať čas, nebola som si istá, či mešká ohňostroj, alebo ľudia odpočítavajú príliš zavčasu. Jednoducho som len vyčkávala na svetelnú súhru, ktorej som sa nakoniec dočkala. Doteraz to bol tuším najúžasnejší ohňostroj, aký som kedy videla! A keď som zazrela radosť v sestriných očiach, všetko mi bolo jedno a môj pohľad patril už len tisícke svetiel na nočnej oblohe. 
Domov som sa vrátila nadšená a dokonale šťastná. Tento rok som neodoslala sms-ku miliónu ľudí, ako to mávam vo zvyku. Pranie šťastného nového roku si prečítali iba dvaja ľudia, čo maximálne stačilo k mojej spokojnosti. :)
Tohto roku som si, ako obvykle, dala zopár predsavzatí, na ktorých splnení vždy vydržím pracovať celkom dlho. =)
Nakoniec predsa  len nič nebolo také zlé, ako sa zdalo.  Dúfam, že ste všetci oslávili Nový rok podľa svojich predstáv a zostali aspoň ako-tak triezvy. ;)  


 
feverdreams: (glass)

 Povedala by som, že sa nikdy nevzdávam. Že aj keď sa predo mnou zavrú jedny dvere, tak ja nájdem nejaké iné, alebo jednoducho otvorím okno, ibaže to by som klamala. Jednoducho som bola presvedčená, že po poslednom probléme, ktorý som si spôsobila tým, že moje prsty sú niekedy rýchlejšie ako myseľ, už nikdy nenapíšem ani jeden článok, či akýkoľvek iný text, ktorý by mohol kohokoľvek uraziť. No to by tu nemohol byť J., ktorý sa svoj silvestrovský večer rozhodol tráviť vytváraním blogu v presvedčení, že ja to tak chcem, hoci som sa ani raz nezmienila, že chcem v písaní pokračovať, ba dokonca som sa ho od toho snažila odhovoriť. Ibaže jeho tvrdenia vystavané len na jeho domnienkach ma presvedčili, že vytváranie nových článkov a zdieľanie pocitov, postrehov a všetkých myšlienok s ostatnými je pre mňa priveľmi dôležité a nesmiem od toho upustiť len preto, že iní ľudia majú pocit, že sú dokonalí a nezvládnu prijať pravdu. Takže by som vlastne mala byť vďačná J. za príležitosť pokračovať. :) Neuveriteľné, že píšem nový článok hodinu pred polnocou. Že ho píšem práve hodinu pred momentom, kedy vstúpime do nového roka s cieľom začať niečo nové. Možno tento článok znamená novú etapu, ktovie? :)

Najradšej by som pokračovala, ale keďže moja myseľ začína pociťovať značný nedostatok duchaplných myšlienok, asi budem nútená skončiť a pridať sa k ľuďom, ktorý sa chystajú osláviť príchod nového roku na námestí. ;) A hlavne mi už J. prestane píliť uši s tým, že mám rýchlo dopísať, že? :D 

ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK ;)
 

The pretty important imformation↓

Tento blog bol vytvorený proti mojej vôli hodinu pred príchodom roku 2012
(v podstate).
Nevlastním žiadne autorské práva, len splývam s prostredím. :)